WTO vykoľajená
z dráhy na druhom
Seattli


Autor: Peter Rosset (mailto:@), Téma: Alter/globalizácia
Vydané dňa 29. 09. 2003 (10529 × prečítané)




Práve sme sa vrátili z veľmi dojímavého obradu za Li Kjung Chaeho, kórejského roľníka, ktorý v utorok na protest proti WTO spáchal samovraždu. Obrad sa konal v Liho tábore (Camp Lee), mieste, ktoré sa predtým volalo Kilometer nula – začiatku bezpečnostného pásma. Li sa obetoval tu a na tomto mieste odvtedy stanovali Kórejčana a s nimi spolucítiaci z celého sveta. Na dnešnom obrade bol aj jeho brat a jedna z jeho dcér (jeho žena zahynula pred desiatimi rokmi pri autonehode). Rečníci jeden za druhým vystupovali s tou istou myšlienkou: „Obeť compañera Liho nebola zbytočná – dodala nám energiu, aby sme rozhovory WTO v Cancúne vykoľajili z dráhy. Jeho odhodlaný duch bude ďalej žiť v našich srdciach, keď budeme bojovať za svet, ktorý je možný – za lepší svet.“

Len krátko potom prišiel delegácii organizácie Via Campesina telefonát zvnútra kongresového centra, že oficiálne rozhovory neuspeli. Povedali nám, že keňský delegát práve uprostred oficiálnej tlačovej konferencie v kongresovom centre vstal a dôrazne vyhlásil: „Skončili sme. Práve sa tu odohralo druhé Seattle,“ a odišiel. Krátko po ňom nasledoval aj predstavitelia Južnej Kórey a Indie.

Už predtým nám jeden z oficiálnych vyjednávačov povedal, že v dôsledku nezhôd okolo poľnohospodárstva a takzvaých „nových otázok“ sú rozhovory na pokraji kolapsu, že všetko sa už takmer skončilo. Povedal nám, že obrovské protesty v uliciach i smrť Li Kjung Chaeho boli kľúčovými faktormi vytvárajúcimi ovzdušie, v ktorom krajiny Tretieho sveta opäť získali sebadôveru na to, aby sa postavili Spojeným štátom a Európskej únii – presne ako to bolo v Seattli.

A naozaj, včerajšok, čiže sobota, bol tým najúžasnejším dňom protestov, aký sme kedy zažili. Od mnohorakých akcií „povolených“ i „nepovolených“ demonštrantov vo vnútri bezpečnostnej zóny (do ktorej tí „nepovolení“ samozrejme museli najprv preniknúť) až po hlboko dojemný protest roľníkov, domorodého obyvateľstva, odborárov a mládeže pri plote ohradzujúcom zónu.

Po násilí, ktoré v utorok vyvolali platení provokatéri, po smrti Li Kjung Chaeho a vo všeobecnom ovzduší hnevu a represií sa každý obával, že v sobotu sa odohrá tá najhoršia možná konfrontácia. Polícia priviedla na miesto niekoľkonásobné posily, strojnásobila rozmery kovových bariér a objavilo sa ešte väčšie množstvo provokatérov s nákupnými vozíkmi plnými kamenia a veľkých kovových tyčí. Rôznorodé sektory naozajstných demonštrantov sa však dokázali zjednotiť na úžasnom pláne, ktorého výsledkom bol ten najkrajší, najdojímavejší a hlboko symbolický protest – taký mocný, že sme všetci cítili istotu, že odteraz bude vo vzťahu k WTO už všetko inak.

Práve vtedy, keď sa najviac zdalo, že už-už vypuknú rozsiahle násilnosti, predviedlo kolektívne „my“ takú ukážku jednoty a moci, že ešte aj platení hádzači kameňov nemali inú možnosť, ako prestať. Celý piatok a celú noc z piatka na sobotu strávili Via Campesina a kórejská delegácia na premnohých vnútorných i otvorených stretnutiach, na ktorých za pomoci mravnej autority roľnícko-domorodej otázky a obeti Liho Kjung Chaeho ukovali kolektívnu jednotu so študentami, čiernym blokom, odbormi, MVO, jednoducho s každým. Sobota potom dokázala, akú až silu má naša jednota.

Zatiaľ čo sa čierny blok staral o bezpečnosť pred platenými provokatérmi, strážiac prvých desať metrov pred drôtenými stenami, vyšlo k plotu viac ako sto žien s kliešťami a začali trochu po troche plot rozkúskovávať. A aká to len rôznorodá skupina to bola! Domorodé Indiánky, pankáčky, študentky, staré ženy, mladé ženy, Mexičanky, Američanky, Európanky, Afričanky. Keď bol plot oslabený, pod dozorom Kórejčanov sa k nemu pripevnili päťdesiat metrov dlhé a desať centimetrov hrubé laná. No a potom tisíce ľudí všetkých národností, rás a kultúr, pankáči, čiernoblokáči, roľníci a tak ďalej, spoločne plot stiahli na zem. Sila ľudu úplne doslova zrúcala hradby WTO.

Keď stena konečne padla, stáli za ňou tisícky policajtov v plnej výstroji, ktorí sa celkom očividne tešili na veľkú bitku. Lenže práve vtedy, keď čakali náš útok, sa im Kórejčania, ktorí stáli v čele, otočili chrbtom, všetci sme sa posadili, objavili sa stovky kvetov a odohral sa masový smútočný obrad za pána Liho. Marcial z brazílskeho Hnutia bezzemkov (MST) potom davu zaspievala Johnovu Lennonovu Imagine, spálila sa „Morena“ WTO a potom sme sa postavili a odišli. Policajti zostali zízať s otvorenými ústami – nemali koho biť. Stovky prítomných novinárov sa podivovali nad našou kolektívnou schopnosťou zachovať sa nečakane, zmeniť očakávané násilnosti na pôsobivý pokoj a podať svedectvo také mocné, že ho WTO nemohla za žiadnu cenu ignorovať.



(Tu je niekoľko hesiel Via Campesina z pochodu, vzdávajúcich hold najnovšiemu mučeníkovi globálneho roľníckeho hnutia:
Todos somos Lee!
My všetci sme Li!

Lee, hermano, te has hecho Mexicano!
Li, náš brat, urobil si zo seba Mexičana!

Lee, presente, hoy mañana y siempre!
Li je tu s nami, dnes zajtra a navždy!

Lee no murió, la OMC lo asasinó!
Li nezahynul, WTO ho zabila!)