O chudobe, farebných televízoroch a reve vôd

Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: Ostatné
Vydané dňa 05. 02. 2004 (11418 × prečítané)




Keď som pred pár rokmi začal pracovať vo Veľkej Británii, zorganizovala naša firma pre novopečených zamestnancov-cudzincov orientačný víkend, aby nás oboznámila s britským životom a zvyklosťami. Jeden zo sprievodcov nás v rámci neho zaviedol aj do severného Oxfordu, do oblasti, ktorá patrila podľa jeho slov k tým najchudobnejším v Británii. Kolega pochádzajúci z východnej Afriky sa však počas obhliadky nahlas ohradil: ale prosím vás! Toto že je chudoba? Mali by ste sa prísť pozrieť k nám, to by ste videli chudobu!

Nevdojak som si na túto príhodu spomenul pri nedávnom rozhovore s jedným známym o výsledkoch „reforiem“ našich mocipánov. „Akí chudobní? Veď majú všetci farebné televízory!“ rozčuľoval sa vtedy. Tak ako je to vlastne s tou chudobou?

Mnohých podobných otázok sa dotýka rozhovor so sociologičkou Zuzanou Kusou, ktorý pred pár týždňami uverejnil týždenník Slovo. Ak vám náhodou ušiel, vrelo vám odporúčam prečítať si ho. Pani Kusá v ňom jednak uvádza celú záľahu faktov, ktorým slovenské médiá vo všeobecnosti venujú takmer nulovú pozornosť, a na druhej strane veľmi pokojne, ale o to účinnejšie kritizuje stav „oficiálneho“ uvažovania o probléme chudoby. Človeku by sa žiadalo prerozprávať viac-menej celý obsah rozhovoru... no zdržím sa. Namiesto toho by som chcel ponúknuť len pár myšlienok, ku ktorým ma rozhovor inšpiroval.

Nuž teda, naozaj, máme u nás vôbec chudobných? A ak aj áno, môže byť chudobný niekto, kto má doma farebný televízor? Podľa oficiálnych kritérií i podľa uvažovania veľkej časti ľudí zrejme ani nie. Zuzana Kusá to spomína v časti rozhovoru, kde hovorí o tom, ako sa u nás stanovila hranica životného minima. Vyplýva podľa nej z prieskumu, v ktorom sa o životnom minime vyjadrovali samotní obyvatelia. „Ukázalo sa, že ľudia si na Slovensku myslia, že každý človek by mal mať každý deň jedlo, bývanie a prostriedky na základné oblečenie. Nič viac. Tento výskum sa stal jedným z argumentov pri určení štruktúry životného minima. Jedlo, oblečenie, bývanie je však veľmi málo. Alebo primerané pre 19. storočie. No to je veľmi málo.“ Z. Kusá dáva prednosť definícii bežnej v krajinách EÚ, podľa ktorej je „chudobný každý, kto si v danej krajine nemôže dovoliť žiť životom, ktorý sa v danej krajine považuje za minimálne prijateľný. Za ešte dôstojný.“ To je podľa nej značný rozdiel, pretože dôstojný život dnes u nás zahŕňa viac, než len jedlo, šaty a bývanie. Diskusia o tom, čo presne znamená, však u nás nikdy ani neprebehla.

Najprv obrať o peniaze, potom aj o dušu?

Táto pasáž rozhovoru je podľa môjho názoru myšlienkovo nesmierne hlboká. Minimálne dôstojný život je naozaj veľmi dobrou definíciou ešte-nie-chudobného človeka. Počuť v nej ozvenu predstáv jedného z najväčších filozofov 20. storočia, Johna Rawlsa. Podľa tohto tvorcu jednej z veľkých teórií spravodlivosti je totiž najzákladnejším dobrodením, ktoré človek môže zakúsiť, práve dôstojnosť – alebo Rawlsovými slovami sebaúcta. Bez sebaúcty, vraví Rawls, nemá zmysel žiadny materiálny statok, žiadne milosť zvonka. Človek, ktorý sa cíti vnútorne zlomený, zmrzačený, ktorý sám seba nemá rád, ktorý sa nedokáže považovať za rovnocenného ostatným – takého človeka nemôže nič v živote naozaj tešiť. Jeho vnútorná bolesť je väčšia, než potecha, ktorá prichádza zvonka.

Práve na základe takýchto argumentov filozof tvrdí, že spoločenské inštitúcie treba usporiadať tak, aby sebaúctu podporovali u každého – vrátane, ba najmä u tých, ktorí sú na tom materiálne najhoršie. A práve tento princíp sa skrýva aj v definícii chudoby ako stavu, keď si človek nemôže dovoliť minimálne dôstojný život pre danú krajinu. Ak nechceme, aby ľudia boli chudobní, musíme sa postarať o to, aby sa aj tí, ktorí sú na tom materiálne zle, mohli predsa len považovať za súčasť spoločnosti. Musíme žiadať, aby štátna podpora, vo forme sociálnych dávok, zabezpečila naozaj slušnú životnú úroveň. A zároveň, aby človek, ktorý je nútený spoliehať sa na štát, necítil túto nutnosť ako poškvrnu. Aby sa za to sám pred sebou nemusel hanbiť.

Samozrejme, pravica u nás po roku 1989 zanovito propaguje ideológiu, ktorá ide priamo a drzo proti týmto zásadám. V rozhovore so Z. Kusou to zaznelo veľmi jasne a opäť možno čitateľom len odporučiť, aby ho vyhľadali. Pravica každému, kto sa ocitol na spodku spoločenského rebríčka, potrebuje priam programovo čo najviac vnútorne ublížiť. Vnútiť mu predstavu, že je neschopný, hlúpy, lenivý, menejcenný. Že nie spoločnosť je zle usporiadaná, keď sa nedokáže postarať o každého svojho člena, ale že on sa previnil, keď sa nemá tak dobre, ako ostatní. Nie dosť, že chudobní ľudia sú na tom materiálne zle, ešte ich treba presvedčiť, že sú priam morálne vadní.

Niet preto divu, že chudobní ľudia sami sú tí poslední, ktorí by sa za chudobných označili. Je až dojímavé – ako spomína Zuzana Kusá – ako sa chudobou postihnutí ľudia snažia odlíšiť od ostatných chudobných. Chcú dať najavo, že oni nie sú tí „zlí“, ktorí len vyciciavajú druhých. Pochopiteľne – veď kto už by chcel sám seba považovať za príživníka, skrachovanca, menejcenného? Nakoniec, o tomto probléme sme už na stránke písali. A on to problém je. Ak sa všetci, ktorí sú na tom zle, snažia dištancovať od ostatných, sotva medzi nimi niekedy vznikne jednota a solidarita, ktorá jediná im môže pomôcť všetkým.

O tom ešte reč bude. Zatiaľ si len povšimnime, že vzájomná antipatia medzi nemajetnými je jedným z dôsledkov ideologického tlaku pravice. Pravdepodobne dôsledkom nezamýšľaným, no iste i tak vítaným. Hlavný a zámerný cieľ toho tlaku je však jasný: odviesť pozornosť od faktu, že dôvody existencie chudoby sú spoločenské, nie individuálne. Napr. od faktu, ktorý tak skvele vypichla Zuzana Kusá – že na jedno voľné pracovné miesto u nás pripadá tridsaťtri uchádzačov o zamestnanie. Že teda nezamestnaní by mohli byť aj všetci géniovia s mozgom Alberta Einsteina – no na ich postavení by sa pritom nič nezmenilo. Keby sa pozornosť sústredila na to, čo je skutočným koreňom zlej situácie, musel by sa problém riešiť spoločensky, prostredníctvom štátu. A bohatých by to, pochopiteľne, veľa stálo.

Nie je totiž náhoda, že spomínaný John Rawls vyvodil zo svojich základných princípov silne rovnostársku teóriu spravodlivosti. Áno, skutočný pohyb k odstráneniu chudoby je pohybom k väčšej spoločenskej rovnosti – jednak znížením príjmov bohatých, jednak zvýšením príjmov chudobných. Vôbec tu nejde o teóriu „rovnakého žalúdka“, ale o prostý fakt, že aby vymizla chudoba, naozaj musí každý cítiť, že žije život dôstojný v danej spoločnosti. Že z nej nie je vylúčený, že nie je skrachovancom. Slávny socialista George Orwell v tejto súvislosti presadzoval, aby rozdiel medzi najvyšším a najnižším príjmom bol najviac desaťnásobný. Pretože – ak si pretlmočíme jeho slová do našich podmienok – človek, ktorý zarába desaťtisíc mesačne, sa ešte môže ako-tak považovať za člena tej istej spoločnosti, ako ten, kto zarába stotisíc. Miliardový privatizér a po kanáloch spiaci bezdomovec však nikdy príslušníkmi tej istej spoločnosti nebudú.

Zuzana Kusá má teda hlbokú pravdu, keď sa stavia za hranicu chudoby ako „minimálne dôstojného života“. No predsa len sa mi zdá, že nie je celkom správne stavať túto definíciu proti u nás bežnej, na základe ktorej bola stanovená výška životného minima – totiž, že chudobný je ten, kto si nemôže dovoliť „obydlie, šatstvo a bývanie“. Pravdaže, životné minimum a od neho sa odvíjajúca sociálna politika sú u nás stanovené skutočne trestuhodne nízko. No problém, podľa môjho názoru, netkvie tak celkom v tom, čo sa v tejto definície hovorí, ako skôr v tom, čo je v nej zamlčané – a na čo sa preto štát s prehľadom... vykašľal.

Nie je minimum ako minimum

Pretože ak sa nad tým hlbšie zamyslíme, čo to vlastne znamená, keď sa povie „obydlie”? Strecha nad hlavou? Prístrešok proti dažďu a chladu? Ale v tom prípade by obydlím bola aj praveká jaskyňa. Obydlím by mohla byť aj staničná čakáreň, či ešte lepšie – spomínaný kanál, v ktorom sa na noc skrývajú bezdomovci.

Lenže všimnime si – napriek tomu o nich hovoríme ako o bezdomovcoch. Prečo asi? Nuž preto, že ich „obydlie“ je v skutočnosti iba núdzovým útočiskom, miestom, kde sa síce možno skryť pred počasím, ale nie v ňom skutočne bývať. Pretože bývať, žiť niekde, v sebe zahŕňa oveľa viac, než ochrániť sa na chvíľu pred dažďom a chladom. Keď sa povie „obydlie“, je v tom mlčky zarátaná celá hŕba dodatočných vlastností – že je to miesto, kde môže človek žiť stabilne, nie iba zo dňa na deň; že je to miesto určené vyložene na bývanie, nie na vedenie vodovodných rúr (či horšie), a tak ďalej, a tak podobne.

Sotva sa teda pomýlime, ak povieme, že keď v prieskumoch ľudia hovorili o obydlí, mali tým na mysli minimálne byt. A to ešte nie je všetko. Obydlím v bežnom slova zmysle predsa nie je holobyt, ale aspoň príbytok s minimálnym zariadením, nábytkom. A takto by sme mohli pokračovať. Jednoducho, za prostým slovom „obydlie“ sa skrýva celý mlčky predpokladaný štandard bývania. A ak sa pri odhadovaných nákladoch na obydlie takýto štandard nezohľadní, samozrejme to bude mať na výslednú sumu dopad.

Rovnako je to aj so šatstvom a jedlom. Oblečený môže byť človek aj v konopnom vreci; jesť môže aj odpadky. Prežije. Ale myslím, že je pomerne isté, že niečo takéto ľudia u nás na mysli nemajú, keď považujú ošatenie a potraviny za minimum potrebné k životu. Pri každom jednom z týchto pojmov sa jednoducho zároveň predpokladá aj určitá minimálna úroveň. Inak by bol chudobný asi naozaj len ten, kto zomrie od hladu či chladu, či na chorobu chytenú pri neustálom pobyte pod holým nebom.

Preto sa mi vidí, že Zuzana Kusá aj má, aj nemá pravdu, keď oproti jednoduchej požiadavke na „obydlie, šatstvo a jedlo“ stavia definíciu, podľa ktorej je chudobný ten, kto si nemôže dovoliť život minimálne dôstojný v danej krajine. Áno, v istom zmysle je skutočne pravda, že ten prvý štandard chudoby patrí do 19. storočia. Aj chudobní ľudia dnes u nás majú potreby, o ktorých sa stredovekému roľníkovi ani nesnívalo (ako to bola povedala jedna múdra hlava už pred vyše sto rokmi). Nezazlievajme preto nemajetným, že ak čo len trocha môžu, doprajú si farebný televízor, alebo „vyhodia“ raz za pár rokov peniaze na zahraničnú dovolenku. Tieto veci presahujú ono jednoduché meradlo chudoby – a predsa to neznamená, že ľudia, ktorí si ich za cenu veľkého odriekania sem-tam dovolia, vlastne nemajú problémy. Vôbec to tak nie je. Zo všetkého najviac tu totiž ide o to, necítiť sa chudobný, nebyť súčasťou tej „lúzerskej“ masy. Nepatriť ku spodine. Zachovať si sebaúctu. Ľuďom s nízkym príjmami samotným to pochopiteľne vysvetľovať netreba; nechápu to len tí, ktorí sú na tom omnoho lepšie. Sýty hladnému neverí, ako už toľkokrát a pri toľkých príležitostiach.

No na druhej strane sa pri hlbšom zamyslení nad pravidlom „obydlie, šatstvo, jedlo“ zdá, že je vlastne jednou podmnožinou „minimálne dôstojného života“. Aspoň ak prijmeme argument, že väčšina ľudí pod týmito pojmami nechápala skutočne minimálne životné podmienky – rovné približne životnej úrovni praľudí – ale skôr bežný štandard ubytovania, šatstva a jedla. Preto ak je naše životné minimum nehodné človeka, problém – vidí sa mi – netkvie v tom, že by toto pravidlo bolo príliš nenáročné. Ide skôr o to, že keďže onen „bežný štandard“ je zamlčaný, keďže – ako správne podotka Zuzana Kusá – sa o ňom nikdy nahlas nehovorilo, potom bolo pre štát veľmi výhodné vôbec ho nebrať do úvahy. Ak by sme totiž chceli prihliadnuť k tomu, čo by sa odhadom dalo pokladať za „normálne“ obydlie, stravu a ošatenie, poľahky by sme aj na základe tohto jednoduchého pravidla zistili, že chudobných máme u nás oveľa, oveľa viac, ako podľa oficiálnych štatistík. Pretože – koľkí z ľudí s platom nad päťtisíc sa stravujú skromnejšie, než je ich predstava o minimálnom slušnom štandarde? Koľko ľudí sa môže obliekať na úrovni, ktorú im ako bežnú dennodenne predvádzajú médiá? Aká veľká časť z mladých ľudí si môže v skutočnosti dovoliť mať vlastné obydlie, teda bývať samostatne od rodičov? Koľko rodín sa môže postarať o svoje deti na úrovni, ktorú pokladá za normálnu? Teda napríklad nekupovať veľkú časť oblečenia zo „sekáča“, poskytnúť im také možnosti, aby sa mohli rovnať „normálnym“ očakávaniam svojich vrstovníkov?

Iste, nie všetko spočíva v materiálnych okolnostiach. Ľudia môžu byť šťastní aj vtedy, keď nie sú na tom z hľadiska hmotnej spotreby práve najlepšie. Chudobní skutočne nie sú menejcenní. Často práve naopak, treba sa hlboko skloniť pred ich výdržou a schopnosťou prekonávať prekážky. Ale že tie prekážky v ceste majú, to dobre nie je a všetci to v skutočnosti vieme.

Nejde teda celkom o to, či si osvojiť jedno, alebo druhé pravidlo. Isteže by bolo jednoznačne správnejšie hovoriť o minimálne dôstojnom živote. No vypuklejším problémom je, že výška zákonom stanoveného životného minima je hlboko pod primeranou úrovňou aj podľa oného jednoduchého „obydlie, jedlo, šatstvo“. Toto jednoduché pravidlo je v skutočnosti podmnožinou širšieho a náročnejšieho „minimálne dôstojného života“ – a katastrofálne je, že štátna politika v skutočnosti odmieta dodržiavať aj tento štandard.

A keď hovoríme A, doložme hneď aj B. Štát nemá žiadne vlastné peniaze, iba tie, ktoré tým či oným spôsobom získa od občanov. Ak ich teda nemá dosť, aby vytrhol veľkú časť obyvateľstva z chudoby, je to preto, lebo ich nezbiera dosť od tých, ktorí ich majú – teda od bohatých. Reči o nutnosti znižovať im dane, aby sa nevyhýbali plateniu, sú plané výhovorky – ako práve v dnešnej dobe vidieť na príklade juhoamerickej Venezuely. Tamojší štát pod vedením prezidenta Cháveza sprísnil daňový dohľad – a výsledkom bolo zvýšenie daňových príjmov o 21%. Uvedomme si, čo to znamená. Štátny rozpočet získal takmer o celú štvrtinu viac, ako sa očakávalo. Ak by sa niečo podobné podarilo u nás, mali by sme nie rozpočtový schodok okolo piatich percent, ale prebytok vo výške okolo pätnástich. Pochopme konečne, že nedostatočné príjmy štátu nie sú dôsledkom žiadneho prírodného zákona, ale čiastočne vedomého rozhodnutia a čiastočne ideologických klapiek na očiach našich vlád. Jednoducho povedané, na zvýšenie príjmov štátu chýba politická vôľa. Lebo, keď si spomenieme na jedno úslovie, ktoré mal svojho času v obľube náš pán premiér, keby bola vôľa, bola by aj cesta.

...oceán bez revu vôd?

Ako má však táto politická vôľa vzniknúť? Tu sa dostávame k časti rozhovoru, kde Z. Kusá dáva, podľa môjho názoru, dôraz na nesprávnu stranu rovnice. Snaží sa totiž bohatých presvedčiť, že poskytnúť chudobným pomoc – nie almužnu, ale skutočnú možnosť uniknúť z ich beznádejného postavenia – je vlastne v sebeckom záujme ich samotných. Nedovoláva sa ich milosrdnosti, ľútosti či dobroty. Snaží sa ich primäť iba k tomu, chápali svoje vlastné dlhodobé záujmy. Nemôžu predsa chcieť, aby to dopadlo ako v starej pesničke od Voskovca a Wericha:

Myslete si, že jsme jen lůza,
Že se nás nemusíte bát.
Však jednou popadne vás hrůza
Když pod okny vám budem řvát:
Hej, křečkové a bařtipáni
Je čas, budeme účtovat!
Pánové, sami jste tím vini,
že bída z lidí lotry činí,
že nás proti vám žene hlad!

Snaha presvedčiť sýteho, aby veril hladnému, si do veľkej miery zasluhuje úctu. Určitá jasnozrivá časť vyšších vrstiev si vždy nebezpečenstvo sociálneho výbuchu uvedomovala. No ak nás dejiny niečomu učia, je to fakt, že títo „ľudomili“ boli vždy v drobnej menšine a úspechy dosahovali jedine a iba vtedy, ak už bol na každom rohu viditeľný predovšetkým tlak zdola, tlak samotných utláčaných. Bismarck by sa bol sotva obťažoval vytvoriť prvý systém sociálneho zabezpečenia, keby sa neobával úspechov socialistických agitátorov, ktorí hrozili zvrhnutím režimu ako celku. Bez očividnej a bezprostrednej hrozby samotných nižších vrstiev bohatých k rozumu nikdy nepriviedli ani dobré srdcia, ani chladná kalkulácia. Ba dokonca ani vtedy, keď je takáto hrozba bezprostredne prítomná, nie sú všetci „urodzení“ schopní pochopiť, že v záujme prežitia treba ustúpiť. Keď americký prezident Franklin Delano Roosevelt začal počas svetovej hospodárskej krízy zavádzať svoj program „Novej dohody“ (New Deal), ktorý prinášal akú-takú nádej zbedačeným miliónom, vôbec sa to nestretlo u značnej časti magnátov s pochopením. Veľkého bankára J. P. Morgana napríklad Roosevelt popudzoval natoľko, že sa pred ním prezidentovo meno nesmelo ani len spomenúť – inak ho šlo celkom doslova a bez žartov poraziť. Zámerom Friedricha von Hayeka pri písaní jeho „Cesty do otroctva“ zase nebolo útočiť na totalitárny komunizmus, ako sa to dnes u nás mylne vykladá, ale zastaviť umiernený kolektivizmus kolegu-liberála Johna Maynarda Keynesa. Toho Keynesa, ktorý, ako sa dnes v anglosaskom svete s obľubou hovorí, touto svojou miernou podporou štátnych zásahov „zachránil kapitalizmus pred samým sebou“. Morgan, Hayek, ale i ďalší sú dôkazom toho, že tie najextrémnejšie postavy sveta bohatých sa zubami-nechtami bránia ústupkom chudobným aj vtedy, keď je jednou z hrozivých alternatív koniec tohto sveta ako takého.

Pochopiteľne, nejde tu o nejakú osobnú zaslepenosť. Ide skôr o dôsledok vnútorne protirečivého vývoja tohto sveta. Je možno pravda, že doba v čase ľudového pnutia a hnutia káže „veľkomožným“ ustúpiť; no na druhej strane logika ich postavenia zdanlivo diktuje, že ústup je nemožný. Každý zamestnávateľ, ktorý sa snaží znižovať mzdy, brojí proti vysokým daniam a hromží na štátne zásahy do jeho podnikania – jednou vetou, bráni sa všetkým opatreniam, ktoré si znižovanie počtu chudobných vyžaduje – postupuje zo svojho jednotlivého hľadiska úplne racionálne. Tieto veci skutočne jeho postavenie sťažujú a ohrozujú. Bankrot dnes je vždy bezprostrednejšou hrozbou, ako revolúcia zajtra – a o čo väčšmi to platí dnes, ako v časoch, keď Európu obchádzalo strašidlo komunizmu! Nuž a v prenesenom slova zmysle to platí pre majetné vrstvy ako celok; bohatí nikdy nezabúdajú, že majú peniaze len vďaka úspechom v konkurenčnom boji s ostatnými. Táto priama životná skúsenosť sa ťažko prekonáva.

Na to, aby k ústupkom skutočne došlo, musia bohatí uvažovať dostatočne kolektívne, aby im bolo jasné, že čiastočná strata ich peňazí a moci – lebo ničím iným odstraňovanie chudoby nie je – neznamená snahu potopiť jeden druhého, ale úsilie o záchranu ich spoločnej lode. Takéto kolektivistické uvažovanie je tým, ktorí žijú zo vzájomnej súťaže, pochopiteľne cudzie – a aj preto najprv treba výraznú hrozbu, než k nemu dospejú. Či už to bola v dejinách hrozba v podobe komunistickej strany, Sovietskeho zväzu, anarchistických odborov, alebo dokonca len hnutia za občianske práva – ako v prípade zlepšenia možností pre amerických černochov, ktoré spomína Zuzana Kusá – bez takejto hrozby to (žiaľ!) nikdy nešlo.

Dnes to platí rovnako ako včera. Zlepšenia situácia na Slovensku sa nedočkáme dovtedy, kým sa obrovská masa ľudí, ktorým sa dnes u nás ubližuje, nezačne sama organizovať, nezávisle na tzv. politických stranách, ktoré sú len nástrojmi tohto ubližovania, a sama nepovie: Už dosť! Áno, ten deň je ešte ďaleko. Ale bez neho budú aj najrozumnejšie argumenty bohatým iba hrachom hádzaným na hradby ich viliek. Odtiaľto zmena k lepšiemu prísť nemôže. Chudobní ľudia si budú musieť nakoniec pomôcť vždy len sami – nie na úkor jeden druhého, ale spoločne. Ako to napokon už pred viac ako sto rokmi povedal Frederick Douglas, bojovník za zrušenie otroctva v USA: „Bez zápasu niet pokroku. Tí, ktorí tvrdia, že sú za slobodu, ale pritom odmietajú agitáciu, chcú úrodu bez orby, dážď bez hromov a bleskov, oceán bez revu vôd. Zápas môže byť morálny, alebo fyzický, alebo oboje. Ale zápas to byť musí. Moc nedáva nič bez zadarmo – nikdy to nespravila a nikdy to ani neurobí. Ľudia na tomto svete možno nie vždy dostanú to, o čo sa usilujú, ale je isté, že o všetko, čo dostanú, sa musia usilovať ... Ak zistíme, čo ľudia ešte znesú, zistíme presne, aké nespravodlivosti a krivdy na nich aj budú uvalené. A tie budú pokračovať, dokým proti nim nevznikne odpor – slovami, údermi, alebo obojím. Lebo hranice tyranie vytyčuje výdrž utláčaných.“