Navštívil nás diktátor?

Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: Ostatné
Vydané dňa 23. 09. 2003 (9293 × prečítané)




Budeme sa rozprávať o háklivých otázkach a tak je asi fér vyložiť hneď na začiatku karty na stôl. Považujem sa za humanistu. To znamená, že si myslím, že meradlom každého skutku je v konečnom dôsledku človek, že ma zaujíma, aký dopad bude mať ten-ktorý čin v tomto živote a na tento svet. Na nadprirodzené bytosti neverím a riešiť záhady vesmíru božím zasahovaním ma nepriťahuje.

Čisto filozoficky vzaté, nemal by som problém tento svoj postoj obhajovať. Viem si predstaviť, že keď raz vybŕdneme z „prehistórie ľudstva“, v ktorej sa ľudia musia najviac zaujímať o to, či budú mať prácu, peniaze a vďaka nim čo jesť, do čoho sa obliecť a kde bývať – že teda keď raz budeme žiť v skutočne civilizovanom svete, niečím tie dlhé zimné večery či slnečné letné odpoludnia tráviť budeme musieť. Metafyzická otázka, či naozaj existuje nejaká uvedomená, všemohúca, vševedúca bytosť, ktorá stvorila celý vesmír, sa na to hodí priam dokonale.

No i keď teda sám putujem životom bez viery, chuť s bojovým elánom niekomu vyvracať jeho náboženské predstavy ma už dávno prešla. Pretože pripraviť niekoho o vieru, to je nesmierna zodpovednosť. Znamená to šmahom rozbiť danému človeku nádej na tisícročia, ba celé „naveky“ nekonečnej blaženosti. A ak niekomu viera v Boha pomáha predierať sa týmto „slzavým údolím“, kto som ja, aby som mu ju bral?

Napriek tomu všetkému však nemožno s rovnakým pochopením sledovať aj činnosť organizovaného náboženstva – teda, buďme konkrétni – katolíckej cirkvi. Pretože tá, bohužiaľ, zohráva u nás aj mnohé úlohy, ktoré s onou metafyzickou otázkou existencie Boha, či s osobným „darom viery“, nemajú nič spoločného.

Kolonializmus je zlo

Katolícka cirkev nie je demokratické spoločenstvo. Slúži jej ku cti, že sa to ani nesnaží predstierať. Cirkev je hierarchická organizácia, v ktorej idú všetky príkazy iba jedným smerom – totiž zhora nadol. Veriaci nemajú práva svojich kňazov kontrolovať, či nedajbože voliť; ak chcú zostať veriacimi, nesmú sa ich nariadeniam protiviť. Ich jediným právom je – poslúchať.

Mnohí tvrdia, že v rámci náboženstva zjavenej pravdy to takto jednoducho byť musí, že žiadna demokracia v ňom existovať nemôže. Veď Boh je predsa najvyššia autorita, doslova „Pán“ i „Kráľ“, jeho rozhodnutia sú spísané vo svätých knihách a hlasovať o nich nemožno.

Odhliadnime teraz od toho, že mnohé, aj kresťanské, náboženské spoločenstvá to až tak jednoznačne nevidia. Odhliadnime od toho, že Boh v úlohe najvyššieho vládcu sa zdá byť len fosílnym odtlačkom pradávnych dejín, keď sa ľudia sami nedokázali spravovať inak, ako rukou absolutistického panovníka a preto pochopiteľne prisúdili aj najväčšej sile vo vesmíre podobné postavenie. Ba odhliadnime aj od toho, že ako povedal Mark Twain, tí, ktorí hovoria v mene Boha, ešte nikdy neboli schopní predložiť poverovacie listiny. Prijmime aspoň na chvíľu predpoklad, že v oblasti náboženského cítenia jednotlivca môže byť skutočne správne, keď sa onen jednotlivec vzdá v otázkach viery svojej zvrchovanosti a podriadi sa iným, vyššie postaveným.

Napriek tomu však už nemôžeme prijať, keď sa cirkev snaží preniesť rovnaký prístup aj do oblasti demokratickej politiky – keď sa snaží presadiť svoje názory do zákonov štátu. Lebo v tom okamihu už nejde o to, ako sa vnútorne spravuje spoločenstvo veriacich, ktoré v otázkach viery možno takéto nedemokratické usporiadanie potrebuje. V tom okamihu sa z nej stáva nedemokratická politická sila v demokratickom štáte.

V rámci cirkvi môže platiť, že zodpovedať sa treba vrchnosti a v konečnom dôsledku bohu; ale v demokracii platí, že všetka moc vychádza z ľudu a ľudu musí vrchnosť skladať účty. V cirkvi sú môžu byť veriaci ovečkami, ktoré treba zhora usmerňovať; ale v demokracii je psou povinnosťou tých hore byť iba poníženými služobníkmi tých dole. V rámci cirkvi môže platiť jediná, zjavená pravda; ale v demokracii musí existovať voľná súťaž všetkých, i pomýlených názorov. Atakďalej, atakpodobne.

Isteže, v reále to s tou demokraciou vyzerá všelijako. Krásne zásady z mnohých, aj systematických dôvodov, v praxi úplne neplatia. Určite však tej praxi nepomôžeme, ak budeme tieto zásady vedome podkopávať.

Preto ak niekto vystupuje proti klerikalizácii Slovenska, nerobí nič iné, len že preukazuje službu demokracii – a môže pritom byť aj hlboko veriacim kresťanom. Kresťanom, ktorý si však uvedomuje, že tak, ako štát nesmie zasahovať do oblasti slobody vyznania, nesmie vyznanie obmedzovať demokratické princípy. Náboženstvo svoje miesto v živote má a nikto mu ho neberie; stavať sa proti klerikalizácii znamená byť len proti tomu, aby náboženstvo kolonizovalo aj oblasti, ktoré mu nepatria.

Odpor proti politickej činnosti cirkvi sa v skutočnosti naozajstného náboženského cítenia nijako nedotýka, i keď sa s týmto tvrdením rado šermuje. Pretože to, či mám „dar viery“, či dodržiavam také či onaké Desatoro, či sa každonedeľné zhováram so svojím Stvoriteľom, či chcem, aby sa diala jeho, nie moja vôľa – do toho sa mi nikto nebude starať. Sú to moje osobné veci a do nich v demokracii nikoho nič nie je. Brániť sa klerikalizácii však neznamená vstupovať niekomu do týchto jeho hlboko intímnych osobných záležitostí, ale neustupovať činnosti, ktorá už s nimi nemá nič spoločné. Nie je už totiž osobná – týka sa kolektívne všetkých ľudí v tomto štáte. Ide v nej o to, či svoju vieru nanucujem ostatným, či vytláčam z verejného priestoru nenáboženské názory, či s odvolaním sa na vieru zasahujem do oblastí, v ktorých by mal mať rozhodujúce slovo rozum, či presadzujem jedinú pravdu tam, kde má vládnuť pluralita. Akonáhle sa začne zmiešavať politika s náboženstvom, akonáhle začneme naštepovať na demokraciu diktatúru, vzniká nebezpečná, výbušná zmes, ktorá by mohla pokojné spolunažívanie rozumu a viery rozmetať na márne kúsky.

Je zaujímavé, že všetci to sme bez problémov schopní uznať – pokiaľ je to ďaleko. Všetci vidíme, aké škodlivé je miešať náboženstvo s politikou – keď sa hovorí o Blízkom východe. Keď naň príde reč, strašíme sa fundamentalizmom, ktorý by chcel nalinkovať život spoločnosti doslova a do písmena podľa božieho slova, krútime hlavou nad mocou imámov, hrozíme sa zavádzania náboženského práva šaría do zákonov štátu … no dobre, a doma je to azda v poriadku?

Viera, či moc?

Keď katolícka cirkev žiada štátom platené vyučovanie svojich článkov viery v školách, keď presadzuje zrušenie práva ženy rozhodovať o pokračovaní v tehotenstve, keď si necháva štátom platiť návštevu svojho najvyššieho predstaviteľa – to už nie sú otázky viery. Tu už ide o otázku politiky, o otázku, či sa v štáte bude uplatňovať rovnosť všetkých názorov zvrchovaných občanov, alebo či poskytneme nesmierne zvýhodnené postavenie jedinej, zjavenej pravde. Tým, že cirkev do toho politického zápasu vstupuje, prestáva byť len spoločenstvom ľudí, ktorí sa združujú na základe spoločného osobného vyznania. Z tohto osobného vyznania síce profituje, no stáva sa z nej nový, pevne zomknutý, dravý účastník boja o moc.

A tým sa, samozrejme, okamžite zbavuje akejkoľvek morálnej autority. Pretože ako vedel už Machiavelli, politika je nesmierne špinavá záležitosť a ten, kto sa do nej s takou vervou púšťa, nemôže zároveň kázať o mravnosti. Už tobôž nie vtedy, ak základom jeho moci je poslušnosť jeho ovečiek – poslušnosť, ktorá možno má svoje miesto v oblasti náboženskej, ale rozhodne nie občianskej aktivity.

Ludvík Vaculík vo vyhlásení „Dvetisíc slov“ kedysi napísal, že komunistická strana, ktorá mala spočiatku veľkú dôveru ľudí, ju postupne vymieňala za úrady – až ich získala všetky a nič iné už nemala. Cirkvi sa možno podarí v mocenskom zápase o tvár nášho štátu uspieť. Mala by však mať na pamäti, že by ju potom mohol postihnúť rovnaký osud. Bude mať svoje zákony – ale už nič viac. Namiesto úprimného, lebo dobrovoľného presvedčenia zostanú len nenávidené, lebo vynucované rituály. Moc bude – ale viera sa vyparí. Namiesto posla Božieho slova bude väčšina ľudí vidieť v pápežovi iba to, čím z politického hľadiska je – totiž, jednoducho diktátora.

Je to tvrdé? Je to škaredé? Uráža to náboženské cítenie? Áno. Lenže tvrdá, škaredá a urážajúca je na tom práve tá politika. Pretože politika je taká vždy. Cirkev sa nemôže čudovať, ak sa pri účasti na nej zašpiní aj ona.

Ruku na srdce... stojí to za to?