Čo sa to stalo so slovenskou ľavicou?

Autor: Joseph Grim Feinberg (mailto:@), Téma: Slovenská ľavica, Zdroj: ZNet, 11. januára 2003
Vydané dňa 15. 08. 2003 (11301 × prečítané)




/hr!/ Tento príspevok bol pôvodne napísaný pre západného čitateľa a preto sa podrobnejšie venuje aj niektorým nám dobre známym reáliám. Napriek tomu, že bol v pôvodnom anglickom znení zverejnený už pred nejakým časom, zostáva - žiaľ - stále hlboko aktuálny. /hr!/ Keď sa v septembri minulého roka objavili výsledky parlamentných volieb, bolo jasné, že na Slovensku bude po prvýkrát od konca druhej svetovej vojny vládnuť nekompromisne pravicová vláda. Ba čo viac, päťpercentný prah na vstup do parlamentu prekročila iba jediná strana otvorene sa hlásiaca k ľavici – KSS so ziskom 6,3 percenta. Západní investori a budovatelia impéria sa potešene usmiali. (Žeby skákali od radosti sa však povedať nedá. Nad krajinou, ktorú si v zahraničí až pričasto pletú s inými, sa zase nemožno až tak veľmi vzrušovať.) Na druhej strane, vzdelaní a západne orientovaní Slováci si poriadne zhlboka vydýchli. Po desaťročí mierne protizápadného populizmu a štyroch rokoch ťažkopádnej koalície neoliberálov a sociálnych demokratov sa zdalo, že krajina konečne nastúpi svoju dlho očakávanú cestu k trhovej ekonomike, európskej integrácii a členstvu v NATO. Väčšina obyvateľstva však netušila, čo má od novej vlády očakávať.

Posun krajiny doprava, ktorý vláda vydáva za mandát na radikálne reformy, bol z väčšej časti zrakovým klamom. Až do volebného víkendu viedli vo výskumoch verejnej mienky dve centristicko-populistické strany a väčšina analytikov očakávala, že prozápadnejšia z týchto dvoch strán, Smer Roberta Fica, bude súčasťou novej vlády. Mohutná mediálna kampaň, ktorá vyvrcholila v posledných hodinách pred voľbami, umožnila pravici tesné víťazstvo, pri zisku iba 42% hlasov. Po prerozdelení hlasov strán, ktoré sa do parlamentu nedostali, získala koalícia pozostávajúca z konzervatívneho Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), neoliberálnej Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ), Aliancie nového občana (ANO) mediálneho magnáta Pavla Ruska a k pravici sa kloniacej Strane maďarskej koalície (SMK) 78 zo 150 parlamentných kresiel. Máločo nasvedčuje, že by sa masy, ktorí Západ nejako výrazne nemilujú, ba nemajú ani jasnú predstavu o skutočnej podobe kapitalizmu, ozlomkrky hnali do tábora neoliberálov. A odkedy sa začali prejavovať účinky vládnych reforiem – rušenie zdravotníckeho systému, škrty v zákonníku práce, demontáž sietí verejnej dopravy, zvyšovanie dane z pridanej hodnoty a zároveň daňové výhody pre bohatých, a zvýšenie celkových nákladov na živobytie – zatiaľ čo mzdy stagnujú a nezamestnanosť sa drží okolo hranice 20%, začala narastať aj nespokojnosť. No keď sa začiatkom decembra uskutočnili komunálne voľby, ľavica si volebne veľmi nepolepšila a máločo nasvedčuje tomu, že by sa obyvateľstvo všeobecne obracalo jej smerom. Ako je to možné?

Populizmus. Najočividnejšou brzdou rastu ľavice je rozmach strán, ktoré si síce privlastňujú ľavicový slovník, ale nie ľavicové činy. Okolo 50% voličov dalo hlas stranám, ktoré hovorili o zachovaní sociálnych programov, o podpore chudobných proti novozbohatlíkom, zdôrazňovali zvrchovanosť Slovenska a stavali sa proti prílišnému vplyvu Západu. Bolo to však pritom Mečiarovo HZDS, pod ktorého vedením sa uskutočnila obrovská, korupciou prežratá privatizácia slovenskej ekonomiky, zatiaľ čo oportunista Robert Fico zo Smeru opakovane popieral, že by jeho strana bola ľavicová. Obe tieto strany získali spolu 33% hlasov, zatiaľ čo strany ľavice dokopy iba asi 11%. Ľavicovým stranám sa nepodarilo získať si tú výraznú skupinu obyvateľstva, ktorá by za ne pravdepodobne hlasovala, ak by neexistovali populisti. Ľavica však nemá žiadneho charizmatického vodcu a zdá sa, že nedokáže preniesť ťažisko politiky zo slovnej roviny, kde excelujú populisti, do roviny praktických činov. A čo je možno najhoršie, umiernená ľavica sa zrejme nechala oklamať propagandou pravice, podľa ktorej bolo hlavným účelom kampane zabrániť Mečiarovmu návratu k moci, aby mohla krajina vstúpiť do NATO a EÚ. Proeurópski voliči tak nemali nijaký dôvod rozlišovať medzi umiernenou ľavicou a pravicou. Chudobní pritom zároveň nemali dôvod dať ľavici prednosť pred populistami.

Rozdrobenosť. Druhý očividný problém ľavice nie je ničím nezvyčajným, ale ochromuje ju ako vždy a všade. Potom, čo v roku 1998 dosiahla Strana demokratickej ľavice (SDĽ) 15% hlasov, vstúpila do koaličnej vlády a zabránila tak novému nástupu Vladimíra Mečiara, sa jej organizácia postupne úplne rozpadla. Najprv odišiel relatívne neznámy poslanec Robert Fico, ktorý založil Smer, a potom sa strana v dôsledku nezhôd vo vedení rozdelila na dve. Sformovala sa Sociálnodemokratická alternatíva (SDA), ktorá sa obracala najmä na mládež a intelektuálov, zatiaľ čo pozostatok SDĽ sa naďalej snažil viac oslovovať nezamestnaných, mestský proletariát, dôchodcov a vidiecku chudobu. Keď prieskumy verejnej mienky ukázali, že ani jedna z týchto dvoch strán sa do parlamentu zrejme nedostane, väčšina voličov sa o ne prestala zaujímať. Potenciálni stúpenci SDA, poväčšine západne orientovaní, volili proeurópsku pravicu, zatiaľ čo SDĽ obrali o prívržencov populisti, či komunisti starého razenia.

Poškvrna a nedostatok odlišnosti. Človek by možno chcel pripísať úpadok ľavice poškvrneniu, ktorú spôsobili roky údajne ľavicového panstva. Ľavičiarstvo má však podľa všetkého zlú povesť oveľa viac u mestských intelektuálov než u väčšiny obyvateľstva, ktoré spomína na dni „socializmu“ s čoraz väčšou nostalgiou. Spomínaná poškvrna má na ľavicu možno najdôležitejší dopad v tom, že samotní jej vodcovia sa boja – oveľa viac, než ich potenciálni voliči – že by mohli vyznieť príliš radikálne a stali by sa tak neprijateľnými v očiach svojich priateľov zo vzdelanej mestskej elity. Výsledkom je, že s výnimkou komunistickej strany sa ľavica neveľmi snažila odlíšiť sa od pravice. A hoci SDĽ strávila väčšinu času vo vláde tým, že marila plány kresťanských demokratov, fakt, že sa na tejto vláde vôbec podieľala, voličov pravdepodobne zmiatol. Zároveň to pravici umožnilo viniť ju zo všetkých neúspechov.

Staroba. Komunistická strana si ako po posledných voľbách najúspešnejšia ľavicová strana zasluhuje určitú pozornosť. Nanešťastie, jej najcennejšia devíza je zároveň aj jej najväčším problémom. Kľúčom k momentálnemu krátkodobému úspechu komunistov sa zdá byť podpora medzi staršími ročníkmi – čo je zároveň zárukou dlhodobého úpadku strany. Jednoducho povedané: v priebehu niekoľkých desaťročí vymrie takmer celá dnešná voličská báza KSS. Strana sa neveľmi snažila prilákať mladých voličov a sotvačo naznačuje, že by dnešní voliči v strednom veku vnímali svet rovnakou optikou, ako ich rodičia. Nemožno sa na nich spoliehať, keď strana príde o hlasy svojich súčasných stúpencov.

Staršia populácia, zvlášť na dedinách a v malých mestách, má relatívne malý záujem na potenciálnych prínosoch európskej integrácie a ekonomickej liberalizácie. Má dobré dôvody starať sa oveľa viac o dôchodky a náklady na prosté živobytie, než o nové možnosti kariéry a cestovanie na Západ. Staršie ročníky sa na časy „socializmu“ dívajú zväčša ako na obdobie, keď ľudia boli skromní, tovar lacný, práca ľahká a pracovných miest, dovoleniek a sociálneho zabezpečenia bolo nadostač. Niekedy možno nebolo toľko peňazí, ale na druhej strane neboli až také dôležité a ani chamtivosti nebolo toľko. Komunistická strana získala mnoho hlasov tým, že sa stotožnila s bývalým režimom – jej kampaň sa niesla v duchu hesla „Voľte tých, za ktorých vám bolo lepšie.“ Žiadna iná strana nepredstavovala plnokrvnú alternatívu k súčasnému stavu vecí.

V čase, keď sa vo väčšine západného sveta ľavičiari v praxi, ak už nie v teórii usilujú získať pre svoju vec tolerantné mestské stredné vrstvy, mohla by si slovenská ľavica potenciálne získať podporu skupiny obyvateľstva, ktorú väčšina západných ľavičiarov považuje mimo svoj dosah. Ak by sa slovenským ľavičiarom podarilo spojiť ľavicové cítenie starších s novým revolučným hnutím mládeže, mohli by sa ocitnúť v naozaj dobrej pozícii. Starší stúpenci socializmu však nie sú revoluční a väčšina mladých a nespokojných vlastne tiež nie. Keby občania jednoducho dostali na výber medzi demokratickým socializmom a liberálnym kapitalizmom, je možné, že približne polovica krajiny by si zvolila to prvé. V prieskume verejnej mienky spred niekoľkých rokov bolo 25% opýtaných „za“ socializmus, zatiaľ čo 41% bolo proti. Pritom iba 17% si myslelo, že privatizácia priniesla viac osohu ako škody, zatiaľ čo 23% si myslelo opak, a 54% bolo nespokojných s politickým systémom vytvoreným po Nežnej revolúcii. Civilizovaný svet však tlačí krajinu doprava a takmer každý vzdelaný človek na Slovensku si myslí, že či už sa nám to páči alebo nie, kapitalizmus tu je a bude. Vzhľadom nato by bol máloktorý z týchto „tichých ľavičiarov“ ochotný pustiť sa do nejakého hrdinského zápasu.

Je zrejmé, že vodcovia ľavice by túto situáciu mohli zmeniť, ak by sa odvážili hovoriť za ľudí, proti útlaku zo strany bohatých a zo strany Západu, ak by sa nebáli otvorene povedať, za čím stoja a proti čomu, a predovšetkým, ak by začali formovať organizácie (nielen v podobe politických strán), ktoré by neboli ani hanblivo reformistické, ani ako komunistická strana bez hanby „byrokratistické“ – ak by namiesto toho vyzývali, aby kultúru, spoločnosť i ekonomiku prevzali do svojej správy ľudia. Všetky podmienky na odpor a zmenu, čo aj nie dokonalé, už existujú

Jedna poznámka na záver: prečo by mali zahraniční ľavičiari sledovať krajinu, kde sa na prvý pohľad vlastne nedeje nič zaujímavé? Čiastočnou odpoveďou je, že majú možnosť prispieť k zmene tejto situácie. Či už je to dobre alebo zle, názory zo sveta a zo Západu majú na Slovensku veľký dopad, a ak by do miestnej tlače prenikol čo len pramienok zahraničných ľavicových názorov, mohlo by to výrazne zapôsobiť. Poskytlo by to predovšetkým iný zdroj argumentov, než sú propagandistické plagáty minulého režimu a napomohlo v boji proti názoru, že „komunista“ je synonymom „skorumpovaného byrokrata“. Rovnako dôležité je však aj to, že ľavičiari sveta by sa z nového pohľadu na Východnú Európu, ktorú od tzv. pádu komunizmu poväčšine ignorovali, mohli niečo naučiť. Na jednej strane je črtajúca sa trhová ekonomika odstrašujúcim príkladom toho najnenažranejšieho kapitalizmu. Zároveň by sme sa mohli učiť i z neúspechu slovenskej ľavice a na druhej strane z jej výhod. Zatiaľ čo budeme vyzývať slovenských aktivistov, aby vybudovali nové hnutie medzi vzdelanou mládežou, mohli by sme zároveň vyzvať západných aktivistov, aby sústredili väčšie úsilie na starších, konzervatívnych a chudobných, ktorí nakoniec majú možno viac dôvodov podporovať našu vec, než ktokoľvek iný.