Kto je tu feministka?!

Autor: Silvia Kmeťová (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 08. 12. 2003 (13789 × prečítané)




Ako slovenskej študentke v Rakúsku mi dosť dlho dosť liezlo na nervy, keď ma pri každej príležitosti bombardovali feministickými teóriami. Až nedávno ma dva protichodné zážitky ponúkli k tomu, aby som znova zauvažovala. Niežeby som zmenila názor, skôr som si začala všímať veci, ktoré som si predtým nevšímala, a nanovo si ich v hlave zadelila.

Najprv prišla jedna diskusia v jednej bratislavskej reštaurácii, kde prevažne mužskí spoludiskutujúci obhajovali nielen výučbu feministickej teórie, ale dokonca aj kvóty pre ženy v politike a v zamestnaní, a ešte kadečo iné. Nezdalo sa mi teda, že by bolo dobre umelo vyrábať ženy-programátorky, ktoré prijmú do zamestnania napriek tomu, že sú horšie, ako muži. Ale aj keď sme nemali na veci rovnaky nazor, veľmi som si tú diskusiu cenila. Málokedy človek vidí ľudí s takým pokrokovým myslením.

Zážitok opačného druhu som mala pred pár týždňami na chate. Kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa tam medzi mojimi známymi aj chlapec, ktorý bez toho, aby ma poznal, očakával odo mňa, že navarím a umyjem riad. Keď som to odmietla urobiť – vážne som si myslela, že sranduje – nazval ma sprostou feministkou a povedal mi, že by som sa mala hanbiť... Nuž, mal smolu, nehanbila som sa. Namiesto toho som pochopila, že aj keď sa v Rakúsku necítim byť feministkou, na Slovensku možno áno – a keby som sa ňou aj necítila, slovenskou silne patriarchálnou spoločnosťou som za ňu považovaná.

Nakoniec ma to viedlo až k tomu, že som sa minulý týždeň zúčastnila na akcii rakúskeho študentského socialistického spolku – ”My vreštíme, lebo vy mlčíte!” Združenie ju usporiadalo pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti násiliu na ženách, 25. novembra. OSN ho vyhlásila v roku 1981 ako spomienku na tri latinskoamerické bojovníčky za ľudské práva, ktoré boli za svoje pokrokové zmýšľanie v roku 1960 surovo zavraždené.

Namiesto minúty ticha, akou sa často pripomínajú tragické udalosti, bola minulotýždňová akcia minútou plnou kriku a revu, na podporu ženám vystavovaným otvorenému i skrytému násiliu – ženám, ktoré samy veľmi často mlčia. Buď zo strachu, z hanby alebo kvôli drsnej skutočnosti, že sú od páchateľa priamo či nepriamo závislé.

Z akcie som si odniesla niekoľko poučných, ale hrozivých údajov. Podľa štatistiky je v len v Rakúsku každú hodinu znásilnená jedna žena. Ročne sa vyšplhá počet zneužitých žien až na 300 000, pričom neoficiálne cifry sú omnoho hrozivejšie. Dve z troch znásilnených žien pritom poznaju páchateľa. Zvyčajne sú s ním v príbuzenskom alebo inom blízkom vzťahu. Štatistika o násilí v rodine hovorí, že v 96% je páchateľom muž a v 92,5% je obeťou ženou.

Násilie páchané na ženách sa odohráva zvyčajne v dobre ukrytom rodinnom kruhu. Príčiny sú najčastejšie v tom, že muži ešte stále považuju ženy za svoj “majetok“. Obete takéhoto násilia mlčia až príliš často. Dôvod na mlčanie je aj to, že im nikto nevie poskytnúť potrebnú ochranu.

Mnohých bytostí nežného pohlavia sa možno sexuálne a otvorené násilie priamo netýka, no ich sebavedomie je týmto spoločenským javom postihnuté a strach je v ich myšlienkach vždy latentne pritomný. Navyše takéto násilie nie je jedinou podobou ponižovania osobnosti. Skryté formy násilia a sexizmu začínajú pri rôznych formách pohľadov, sprostých vtipoch a poznámkach o „typicky ženských“ zlozvykoch, návykoch a vlastnostiach. Toto násilie sprevádza náš každodenný život a je typické pre spoločnosť, kde je žena ešte stále menej „hodnotná“ ako muž, kde sa ženské „nie“ väčšinou neberie vážne. Či si to pripúšťame alebo nie, sexizmus tvorí podstatnú charakteristickú črtu našej patriarchálnej spoločnosti.

Takéto otvorené či skryté násilie nie je žiaden individuálny problém, ale naopak výsledok spoločenského systému, ktorý ženy diskriminuje ako v pracovnom, tak aj súkromnom živote. Dôkazom toho je napríklad vylúčenie žien z rôznych doležitých postov, ako aj fakt, že žena sa v médiách a reklame príliš často zobrazuje ako sexuálny objekt. Ide o sexizmus našej patriarchálnej spoločnosti, ktorý robí ženy hanblivými a podmaňuje ich mužom.

Ak som nedávno dostala nálepku feministka, tento list je potom mega-feministický, aspoň na mňa... :) Ale nevadí. Po skúsenosti z chaty mám vážne pocit, že tu niečo nie je v poriadku a mám potrebu o tom povedať aj ostatným. A po rozhovore v reštaurácii som zase pochopila, že človek možno niekedy trošku extrémne pôsobiť musí. Ak chce dosiahnuť aspoň časť z toho, čo chce, musí totiž možno žiadať oveľa, oveľa viac.