hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

19. 12. 2018 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Rodičia protestujú proti uzavretiu školy

OI Racionálna budúcnosť školám

Petržalských poslancov na utorkovom zasadnutí miestneho zastupiteľstva prekvapili transparenty a letáky. Rodičia, ktorí sa spojili v Občianskej iniciatíve „Racionálna budúcnosť školám“, takouto formou vyjadrili nesúhlas s tzv. racionalizáciou školstva. Členka OI, ktorej deti navštevujú na zánik odsúdenú ZŠ Záporožská, vystúpila pred úvodným schvaľovaní rozpočtu na rok 2004 a požiadala poslancov o podporu a opätovné prehodnotenie rozhodnutia. „Vyzývame poslancov, ako riadnych zástupcov občanov, aby neznižovali výdavky na školstvo pod úroveň roka 2003 a zachovali našu školu!“, povedala na záver vystúpenia Eva Ivanovová. V letákoch rodičia uvádzajú argumenty, ktoré poukazujú na rozporuplnosť rozhodnutia MČ Petržalka o Základnej škole Záporožská.

(11. 12. 2003)



Linka na dnes



Britské listy

Pravepodobne najlepší český internetový denník, s výrečným podtitulom „o všem, o čem se v České republice příliš nemluví". Pôvodný autor projektu Jan Čulík žije dlhé roky v Británii (odtiaľ názov) a denník dôsledne uplatňuje isté „britské" hodnoty, najmä čo sa týka tolerancie, plurality názorov a podpory tým, ktorí sú na tom horšie ako ostatní. Vrelo odporúčané.


Komentáre
k článku: Ľudské práva, bieda a trosky
(zo dňa 21.03.2005, autor článku: Jozef Spáčil)

Komentár zo dňa: 14.03.2007 12:02:11
Autor: (misiakxxxx3)
Titulok:
Ľudské práva, bieda a trosky


Jozef Spáčil

vydané 21. 03. 2005 • prečítané 1759x
formát na tlač



Hodí sa desať ľudí do hlbokej vody a zvolá sa: „Plávajte!“

Deviati sa utopia, jeden pláva. Naň sa ukáže prstom: „Vidíte, naučili sme ho plávať. Je živým dôkazom úspešnosti nášho postupu. Navyše sa to naučil sám – my sme mu len vytvorili vhodné podmienky pre plávanie. Nijako sme ho neobmedzovali v tom, čo má robiť.“ Ako evidentne nevhodné sa však ukázali podmienky pre deviatich utopených. Že sa nesťažovali? A veď sa mohli, slobodne – napríklad takto: „Prepáčte prosím, je sa momentálne topím, neviem si rady, som vo veľmi neistej situácii...“ (A napríklad s takouto odpoveďou: „Dajte nám to písomne, budeme sa vašou záležitosťou v blízkej dobe zaoberať...“) Nuž – topiaci sa nesťažuje. Topiaci volá o pomoc.



Zhromaždenie a strach


24. a 25. februára, paralelne s návštevou G.Busha a V.Putina v Bratislave sa v Moldave nad Bodvou uskutočnilo protestné zhromaždenie s názvom „Aj občan žijúci na Slovensku je človek. S.O.S“. Protest zorganizovala Zuzana Cingeľová, známa účasťou na pešom pochode cez Slovensko a následnou hladovkou pred Úradom vlády koncom leta minulého roku, v spolupráci s Výborom pre ľudské práva v Strednej Európe so sídlom v Bruseli. Zhromaždenie malo nečakaný priebeh.


Protest sa začal ráno o 8.30 pochodom na hlavné námestie. Tu sa účastníci zhromaždili, vyvesili transparenty a pomocou megafónu oboznamovali prítomných i okoloidúcich s problematikou, ktorá bola predmetom protestného zhromaždenia. Protest mal za cieľ poukázať na porušovanie ľudských práv na Slovensku, spôsobené presadzovaním neoliberálnej agendy súčasnou slovenskou vládou – najmä na pokračujúce zvyšovanie katastrofálnej miery chudoby, v ktorej sme už ďaleko predbehli mnohé „vyspelé“ krajiny. Pod hranicou chudoby žije každý piaty obyvateľ Slovenska a v rámci EU nám patrí 1. miesto. (Prednedávnom zverejnená správa o chudobe vypracovaná na žiadosť nemeckej vlády odhalila, že v Nemecku žije pod hranicou chudoby 11 miliónov obyvateľov, tj. jedna osmina. Toto číslo tam mnohí označili za hrozivé...)


Jadro protestujúcich tvorila skupina vyše dvadsiatich ľudí, členov i sympatizantov rôznych politických a občianskych zoskupení (Nezávislá iniciativa pracujících, Revo, Združenie sociálnej sebaobrany, Komunistický svaz mládeže, KSS, SMER, HZDS-ĽS a i.), ako aj účastníci zo zahraničia - pani Symoens Paulina Michelová a pán Thomas Roland, poverení generálnou tajomníčkou Výboru pre ľudské práva v Strednej Európe pani Máriou Nagy Tajnayovou, a tiež člen tohto výboru Miklós Krivánsky.


Občania mesta prejavili o zhromaždenie relatívne malý záujem. Mnohí len stáli opodiaľ a nezúčastnene pozorovali dianie na námestí. Súčasťou protestu bolo i rozdávanie Všeobecnej deklarácie ľudských práv, aby ľudia vedeli, čo to vôbec je. Pri osobnom kontakte s okolostojacimi vyšla najavo jedna z prekážok väčšieho záujmu o účasť. Za všetko hovorí odpoveď jednej pani na otázku, prečo sa napriek svojmu súhlasu s protestom k nemu nepridá: „Bojím sa... Mám syna na vysokej škole a nechcem mu spôsobiť problémy...“


O to väčší záujem bolo badať zo strany rómskych obyvateľov mesta, ktorí napokon tvorili v zhromaždení väčšinu. Tí už zrejme nemajú čo stratiť. Zdá sa však, že boli ďalším dôvodom toho, prečo sa nepridali ďalší účastníci. Pridať sa k Rómom je pre rovnako sociálne postihnutých nerómskych občanov stále ťažké. Raz darmo: rasizmus je rasizmus.




Rasizmus v teórii i v praxi


Keď sa hovorí o krádeži, je rasizmus užitočný, pretože obraz Róma ako zlodeja je bežný – Rómovia nás okrádajú a sú preto predmetom nenávisti, sú živení sociálnymi dávkami, ktorými ostatnú spoločnosť ukracujú o prepotrebné financie... Tie by vraj mohli byť využité užitočnejšie a tak Rómom treba ešte viac vziať. Zabúda sa na tých, čo kradnú v miliónoch či v miliardách a ktorým práve tento rasizmus veľmi vyhovuje (a aj ho mediálne podporujú). Takto sa obracia pozornosť na opačný – spodný koniec rebríčka spoločnosti. No nie tí, ktorí sú hladom donútení ku drobnej krádeži (i keď to samozrejme nie sú všetci, ktorí si prisvojujú cudzie), ale tí, ktorí kradnú vo veľkom a v kravatách, ktorých k tomu núti nie hlad, ale práve nenažranosť – tí musia byť považovaní za škodcov. Tí sú zodpovední za podmienky, v ktorých sú mnohí nútení v záujme svojho prežitia kradnúť, v ktorých sú prostriedky pre život odčerpávané do celkom iných sfér, než kde sú naozaj potrebné. Oblasť ľudských práv a odstraňovanie ich nespočetných evidentných porušení na Slovensku medzi tieto sféry nepatrí. Vláda sa veľmi selektívne, no o to horlivejšie zasadzuje za dodržiavanie ľudských práv vo vybraných krajinách, kde to podľa módy washingtonských návrhárov momentálne „letí“. Najmä kresťanom vo vláde preto treba neustále pripomínať onen biblický nepozametaný vlastný prah a brvná v ich očiach.


Protest by zrejme pokračoval relatívne pokojne ďalej celý deň, noc i doobedie nasledujúceho dňa tak, ako to bolo naplánované, nebyť udalosti, ktoré sa odohrala večer. Vtedy na námestie dobehli vydesení ľudia so správou, že sa stalo nešťastie: okolo 19:30h sa prepadli dve podlažia v bytovom dome na konci Tehelnej ulice. Ako prvá bola na mieste polícia. Pred ošarpanou trojpodlažnou budovou stála v mraze a blate vo svetle policajných áut skupina asi 100 ľudí – takmer všetko vydesení rómski obyvatelia inkriminovaného domu. Na veľké počudovanie na mieste nebola ani sanitka ani hasiči. Hasičské auto a následne sanitka dorazili až na základe telefonátov dvoch z účastníkov protestu, ktorí na miesto prišli z moldavského námestia o 19:45, hneď ako sa o nešťastí dozvedeli. Na námestí sa v tom čase pálili sviečky za mŕtve i ešte živé obete reformných krokov „našej“ pravicovej vlády. Paralelne sa tiež v jednej z budov na námestí konalo verejné zasadanie mestského zastupiteľstva.


Je naozaj otázne, či by sa veci po udalosti uberali tou cestou, akou sa nakoniec uberali, nebyť skutočnosti, že protestného zhromaždenia sa zúčastnili aj zahraniční hostia. Tí vzápätí na to, ako na miesto nešťastia prišli, rezolútne vyhlásili, že neodídu, pokým zodpovední nebudú vzniknutú situáciu náležito riešiť, t.j. že v prvom rade zabezpečia náhradné ubytovanie, stravu a nutné oblečenie poškodeným obyvateľom domu. (Napriek vážnej udalosti bolo veľmi humorné sledovať, aký rešpekt vyvoláva osoba hovoriaca cudzím jazykom, navyše keď je z Belgicka). Stále ešte nebolo jasné, koľkí sú poškodení. Oficiálne v dome bývalo 47 ľudí, podľa samotných obyvateľov to však bolo viac ako 100, keďže mnohí u seba prichýlili blízkych, ktorí už skôr prišli o strechu nad hlavou (*). Na nátlak protestujúcich mesto zabezpečilo provizórny nocľah pre 25 obyvateľov bloku v miestnom „kultúrnom centre“ rómskej komunity (dom s miestnosťou 7x7m), ktoré bolo vybudované sčasti z financií Európskej únie vyčlenených na rómsku problematiku. Niektorí Rómovia sa uchýlili k príbuzným, o ostatných nevedno.


Na miesto (ako) na zavolanie dorazil štáb Slovenskej televízie. Primátor mesta pán Štefan Zachariaš (SMK) sa ešte tej noci okolo 12. hodiny pre STV zreteľne vyslovil, že prelomenie a pád podlažia si spôsobili obyvatelia domu sami, a to tým, že vybrali tehly z priečky, ktorá strop niesla. Toto však mal vysloviť (ak už teda chcel) jedine ako domnienku, pretože oficiálne výsledky vyšetrovania príčin nešťastia v tom čase zďaleka ešte neexistovali. Primátor na dokreslenie nezabudol dodať (práve toto jeho vyjadrenie STV uverejnila), že obyvatelia domu neplatili za vodu (ktorú si v skutočnosti nosili z potoka, keďže v dome žiadna netiekla – okrem tej, čo pretekala cez deravú strechu), neodnášali smeti, ktoré sa v suteréne domu hromadili (keďže nedostali kontajnery na odpadky napriek niekoľkým žiadostiam o ne). Verziu o zrútení spôsobenom odstránením nosného muriva možno vážne spochybniť (zaznelo i vyjadrenie o odstránených nosných tyčiach – teda tyče alebo tehly? A ak tyče, tak aké? Tyčami sa predsa podopiera strop v prípade, keď je na spadnutie): v suteréne domu sa dlhodobo hromadili odpadky – najmä plastové fľaše, a prístup sťažovala i voda, ktorej hladina tam siahala po pás. Obyvatelia domu podľa vlastných slov niekoľkokrát žiadali o plynové masky(!), aby vôbec mohli do suterénu vstúpiť a vyčistiť ho. Z akého dôvodu by niekto vstupoval do zamoreného prostredia, aby rozobral nosnú stenu (čo sa nedá spraviť za hodinu či dve) a tým vystavil riziku spolubývajúcich v dome? Na tohto neznámeho páchateľa bolo vedením mesta podané trestné oznámenie za verejné ohrozenie.




Na miesto zrúcaniny – hotel?


Zuzana Cingeľová zasa spolu s ďalšími účastníkmi protestného zhromaždenia podala trestné oznámenie na STV a primátora za podnecovanie rasovej neznášanlivosti v súvislosti s príspevkom, ktorý v noci z 24. na 25.2. natočila a následne ho v piatok 25.2. odvysielala v hlavných večerných správach. Vyjadrenia prítomných pozorovateľov z Belgicka neboli vôbec zverejnené, ďalšej účastníčke protestu nebolo vôbec umožnené vyjadriť sa („S vami sa nemám o čom baviť...“, hovorí redaktorka), vyjadrenie primátora mesta o vine obyvateľov bolo priskoré a môže byť predmetom podozrenia z krivého obvinenia. Je možné, že situácia dospeje k tomu, že budú súdení ľudia, ktorí prišli o strechu nad hlavou?


Skutočnosť je taká, že dom bol naozaj v zlom stave: strecha silne zatekala – na jednom rohu pod atikou bola stena vlhkosťou poškodená natoľko, že opadala omietka i samotné murivo. Prepadnutie podlažia mohlo byť tiež spôsobené vlhkosťou a agresívnym chemickým prostredím vytvoreným rozkladom odpadkov. Obyvatelia na opravu domu pochopiteľne nemali prostriedky a mesto opravu nezabezpečilo, pretože to nebolo v jeho právomoci a nenesie za to zodpovednosť (keďže sa zodpovednosti za údržbu objektu zbavilo tým, že ho predalo do vlastníctva samotných obyvateľov.) Najdôležitejší fakt vyšiel najavo až neskôr: dom bol už v roku 1998 statikom vyhlásený za nevhodný na bývanie. Teda už vtedy bolo jasné, že dom je poškodený a nebezpečný. Mesto položilo základy novej bytovky, do ktorej sa mali obyvatelia presťahovať. No to bolo všetko, keďže prišli voľby. Po nich už nebolo potrebné tváriť sa, že sa niečo vo veci koná. Nebezpečný dom ostal naďalej domovom niekoľkých desiatok ľudí.


Treba však spomenúť aj dve pozoruhodné zhody okolností: 1) Prvé reakcie okolostojacich na mieste nešťastia boli: „To je ten dom, kde má stáť ten hotel.“ 2) Účastníci protestného zhromaždenia mali v onen štvrtkový deň podľa pôvodného plánu, ktorý bol verejne známy, v úmysle navštíviť rómske príbytky - a to práve tie, ktoré boli v postihnutej budove. Túto zamýšľanú návštevu sa však rozhodli preložiť na piatok, keď bude na zhromaždení prítomných viac účastníkov.


Návšteva rómskych príbytkov sa napokon predsa len uskutočnila, ale v iných objektoch. Ne rozdiel od minuloročnej novembrovej návštevy týchto domov boli ich obyvatelia očividne odmeranejší a nechceli nás vôbec pustiť dnu. Na vine nebola hanblivosť či neochota, ale strach. Uvítať nás doma, ako sme sa dozvedeli od jedného z detí, mali primátorom zakázané(!).




Čo nám chýba


Pre tých, ktorí stále hovoria iba o „údajnom“ porušovaní ľudských práv na Slovensku a ktorí kritiku slovenských pomerov považujú za poškodzovanie jeho dobrého mena (veď to naše Slovensko sa predsa tak veľmi zasadzuje za demokraciu a dodržiavanie ľudských práv – aj sám pán americký prezident Bush to na Hviezdoslavovom námestí povedali a nás za to pochválili) uvediem z Deklarácie pár úryvkov:


Každý je oprávnený na všetky práva a slobody, ktoré stanoví táto Deklarácia, bez akéhokoľvek rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, národnosti, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. ... (Článok 2)


Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok na to, aby národným úsilím aj medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciami a s prostriedkami príslušného štátu mu boli zaručené hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti. (Článok 7)


(1) Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. (...) (3) Každý, kto pracuje, má nárok na spravodlivú a uspokojivú odmenu, ktorá by zabezpečovala jemu samotnému a jeho rodine živobytie zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti a ktorá by bola doplnená, ak by to bolo treba, inými prostriedkami sociálneho zabezpečenia. (Článok 23)


A tak ďalej a tak podobne – o tom, že Deklarácia nezaručuje len život, slobodu a bezpečnosť, či ochranu pred mučením, ale aj právo zakladať odborové organizácie, či právo na životnú úroveň zaručujúcu zdravie a blahobyt každej rodiny, o tom sa u nás sotva niekedy hovorí.


Rómovia i nezamestnaní sú častým cieľom ponižovania i fyzických útokov a žijú často v horších podmienkach než ošípané. V očiach rasistu a nejedného ekonóma je to opodstatnené – ošípanú možno zabiť, vyúdiť a predať, ale čo s takým Rómom či nezamestnaným? – ten predsa žiaden zisk netvorí. Nečudo, že pani Cingeľová žiada, aby ľudia na Slovensku mali aspoň také práva, ako svine.


„Zbytočných ľudí“ však pribúda na celom svete. Pocit zbytočnosti, absurdity, nezmyselnosti života nie je len akousi existencialistickou módou, ale reflektovanou skutočnosťou života človeka vydeleného z účasti na ekonomickom, spoločenskom i kultúrnom živote spoločnosti. Neľudské zákony obehu a tvorby kapitálu dávajú týmto ľuďom pocítiť, že sa s nimi v budúcnosti neráta. Kapitalizmus v dnešnej podobe dospel do štádia, keď na to, aby sa produkoval zisk, už netreba rozširovať trhy. Najväčšie zisky sa tvoria pri prakticky virtuálnych finančných operáciách, ktoré sa odohrávajú najmä medzi USA, EU a Japonskom. To, čo by bolo kedysi možné nazvať zásobárňami potenciálnej lacnej pracovnej sily – tj. ekonomicky podvýživené krajiny, sa mení na zásobárne zbytočných ľudí. Z ekonomického hľadiska, ktoré dnes všeobecne prevláda, títo ľudia neprinášajú zisk (nemajú peniaze – nemožno ich z nich ani ťahať = nemôžu si nič kúpiť), neoplatí sa ich živiť („Pomoc Afrike je ekonomický zločin“) a pomôcť im k tomu, aby sa živili sami, to tiež niečo stojí (a okrem toho: „Nebudeme si vychovávať konkurenciu“). Takto sú odsúdení na pomalú smrť. Tam, kde za to nehrozí postih, sa dá ich umieranie najrôznejšími efektívnymi spôsobmi urýchliť: materiálnou podporou vojnových konfliktov („To sa oplatí“), riadenými hladomormi či odopieraním lekárskej starostlivosti ľuďom trpiacim liečiteľnými chorobami („lieky sú príliš drahé“). Alebo priamo vojenským zásahom.


Bezmocní si za všetko môžu sami – mocní nemôžu za nič. To je skrytá logika tohto uvažovania, ktoré dokonale kráča po vyšľapanej ceste šesťtisícročnej tradície ideológií triedneho vedomia. Dnes má podobu trhového ekonomického fundamentalizmu. Tento fundamentalizmus je o to nebezpečnejší, že sa opiera o najmocnejšiu armádu planéty.


Zuzana Cingeľová hovorí, že všetko, čo organizuje, sa vyvíja nepredvídateľne. Jej slová sa potvrdili. Viac, než by si bol ktokoľvek(?) prial. Všetko zlé je však na niečo dobré – skutočnosť, že nehoda sa udiala práve počas protestu urýchlila riešenie vzniknutej situácie, a ďalej, na mieste sa v tej najhrubšej praktickej podobe odhalili mnohé problémy, na ktoré mal protest poukázať: neľudské podmienky života nezamestnaných (nie len nezamestnaných Rómov), diskriminácia, arogancia mocných pri riešení zásadných otázok, zastrašovanie, rasizmus a cenzúra v médiách. Zrútený dom tak odhalil prehnitosť samotnej vládnucej ideológie – a veľmi neočakávaným spôsobom tým naplnil zmysel protestu.




--------------------------------------------------------------------------------



(*) Mimochodom – v Belgicku podľa zákona nie je možné neplatiča vysťahovať z domu medzi 15. októbrom a 1. aprílom. Neplatič nesmie byť za žiadnych okolností odpojený od vody a prívod elektrického prúdu je mu znížený na minimálnu úroveň – nie však vypnutý. Na Slovensku a i v samotnej Moldave nad Bodvou sú prípady, že boli ľudia vyhodení na ulicu resp. odpojení od tepla v zime. Stálo by za to zistiť, koľko ľudí zamrzlo túto zimu na ulici a šplechnúť to do očí vláde a parlamentu. (späť)




Jozef Spáčil je študentom architektúry a členom Združenia sociálnej sebaobrany. Kratšia verzia článku vyšla aj v týždenníku Slovo.





--------------------------------------------------------------------------------



Vaše komentáre:


K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Reakcia na komentár
""

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.