Úvahy o terore

Michal Polák

Vo chvíľach najčiernejšieho pesimizmu ma ovládne istota, že súčasná anglo-európska civilizácia si privodí vlastnú záhubu. Že päť miliárd ľudí, ktorých každodenný život sa rovná väčšiemu či menšiemu utrpeniu, to tej šiestej – našej – miliarde raz spočíta. Do tých piatich miliárd patria národy čiernej Afriky, ktorých kultúru, civilizáciu i spôsob života na prach rozmetalo päťsto rokov koloniálneho panstva, v rôznych podobách pretrvávajúceho dodnes. Patrí do nich ľud moslimských štátov, prebíjajúci sa životom v diktatúrach, ktoré sú zabetónované západnými peniazmi i vojenskou silou. Patria k nim všetci ostatní tí najchudobnejší, v Indii, v Latinskej Amerike, všade tam vo väčšinovom, tzv. "treťom" svete, ktorých drvia domáce "elity", len aby si mohol západný svet voľkať v konzumnom luxuse, ktorý by sa bez ich lacných surovín nezaobišiel. Nadobúdam vtedy presvedčenie, že všetci títo "hladom mučení" (často doslova) raz povstanú, dajú sa do pohybu, zaplavia metropolitné centrá a zničia ich. A že nič iné si ani nezasluhujeme. Len mi nebolo jasné, ako to dokážu, keď nemajú ani len dosť prostriedkov na slušný život, nieto ešte na takúto krížovú výpravu. Po utorkových udalostiach mi to však už jasné je.

(13. 09. 2001)

Jedlo miesto zbraní

Ľudia, ktorí kŕmia hladných. Nie, naozaj. Slovenská „pobočka" Food Not Bombs, organizácia, či skôr veľmi voľné združenie, ktorá vyvára vegánsku stravu pre ľudí žijúcich na ulici či inak postihnutých, aj ako výraz odporu voči vojne.